Doklady o ľudskom osídlení z dávnoveku

Územie, na ktorom sa dnes obec Vinodol rozprestiera, bolo na základe archeologických nálezov a nájdených artefaktov osídlené už v mladšej dobe kamennej – v neolite. Nájdené archeologické artefakty potvrdili prítomnosť človeka na našom území i v nasledujúcich historických epochách – eneolite, v dobe haltštatskej, dobe laténskej, ale i v dobe sťahovania národov či ranného stredoveku. Blízkosť rieky a úrodné polia, tak vytvorili podmienky už pre život ľudí dávnoveku. Z obdobia mladšej doby kamennej pochádza jeden z najvýraznejších nálezov objavených vo Vinodole, ktorým je hrubostenná amforovitá nádoba s plastickou výzdobou pod hrdlom. Na vydutí je ozdobená tromi štylizovanými ľudskými hlavami. V rámci hrubostennej neolitickej keramiky je to výnimočný zjav. Aj neskoršie historické epochy priniesli na územie našej obce život, ktorého doklady odkryli archeológovia a ktoré datovali napríklad aj do obdobia staršej doby bronzovej. Na pohrebisku zistenom v dolnej časti Vinodolu, sa našlo niekoľko bronzových predmetov napríklad v podobe dýky či náramku). Pri zemných prácach sa v roku 1977 našlo v intraviláne obce torzo džbánka maďarovskej kultúry o výške 8,4 cm a priemere dna 4,5 cm. Epochu doby rímskej reprezentuje u nás napríklad praslen nájdený v roku 1976 na stavenisku sušiarne poľnohospodárskeho družstva a dnešnej polyfunkčnej budovy v strede intravilánu obce. Zásobnicová jama objavená vo Vinodole vydala dôkaz o dobe sťahovania národov. Zásypové vrstvy obsahovali pomerne výrazný materiál, ako napríklad keramiku, kostené predmety (trojdielne obojstranné hrebene a zdobená objímka), železné predmety (napr. nôž), mazanicu či zvieracie kosti. V objekte sa našlo aj niekoľko častí rotačných kamenných žarnovov. Odkryv týchto objektov je dôležitým príspevkom k riešeniu otázok doby sťahovania národov na západnom Slovensku.

Stredovek – historická epocha, v ktorej sa po prvý krát dozvedáme o existencii Vinodolu v písomnej podobe

Vďaka záchranným prieskumom a výskumom objavili archeológovia na území obce i artefakty zachované z historickej epochy – stredoveku, konkrétne z 9. – 10. stor. Archeológom sa podarilo preskúmať napríklad časť jedného kostrového hrobu a na základe keramiky ho datovať do 9. – 10. stor. Aj ďalšie pohrebisko z 10. storočia vo Vinodole vydalo tajomstvo z obdobia stredoveku. Z jedného hrobu sa podarilo získať 4 bronzové prstene, ktoré umožňujú datovať pohrebisko tiež do 10. stor. Prvý krát sa v písomných prameňoch obec Vinodol (konkr. Horný Vinodol) spomína v období stredoveku, v jednom z najstarších zachovaných listinných originálov z územia Slovenska, v Zoborskej listine z roku 1113. Staršia časť obce Vinodol – Horný Vinodol spomínaná v roku 1113, patrila kláštoru v Hronskom Beňadiku, zemanom a kláštoru v Bzovíku, koncom 13. stor. 21 zemianskym rodinám a v rokoch 1247 – 1410 časť obce patrila ostrihomskému arcibiskupstvu. V období stredoveku sa spomína i obec Kút, ktorú môžeme hľadať v rámci katastra dnešného Vinodolu. Obec Kút (Kuth) pri potoku Cetínka sa spomína v r. 1113 – 1323. Patrila tunajším zemanom.

Zoborská listina z roku 1113 a Zoulous

Zoborská listina z roku 1113 je súpisom všetkých vtedajších majetkov Zoborského  opátstva, ktoré sa rozprestierali od Dunaja až do južného Turca (cez severnú časť Nitrianskej župy) a až do centrálnej časti Trenčianskej župy okolo Trenčína. V listine je uvedených vyše 150 dedín patriacich opátstvu alebo susediacich s jeho majetkami  a rôzne orientačné body v ich chotároch. Tento neobyčajne cenný miestopis celého západného Slovenska zo začiatku 12. storočia spomína po prvý krát v histórii, v písomnej podobe, i obec Vinodol, vtedy ešte existujúcu pod názvom Zoulous.

Ostrihomské arcibiskupstvo a ostrihomskí arcibiskupi, ako významné elementy mozaiky dejín Vinodolu

V roku 1156 ostrihomský arcibiskup Martýrius (1151 – 1157) vyberal so súhlasom uhorského kráľa Gejzu II. (1141 – 1162) poplatky aj v dedine Vinodol (Sceuleus). Neskôr sa majetky v dedine stali vlastníctvom viacerých tunajších zemianskych rodín, ako o tom svedčia viaceré stredoveké písomné pramene z neskorších období, ktoré uvádzajú aj niekoľko konkrétnych mien. Dokonca v roku 1285 je spomínaných až 21 zemanov. Vtedy sa v dokumente píše aj o ceste, ktorá viedla vedľa vinohradov. Okrem zemanov tu rozsiahle vlastníctvo pôdy vlastnilo naďalej aj Ostrihomské arcibiskupstvo. Ostrihomské arcibiskupstvo tak malo majetkové podiely vo Vinodole tak v spomenutom 13. ako aj počas 14. a 15. storočia.

Pohnuté časy novoveku

Rok 1526 je historickým medzníkom v dejinách Uhorska. Znamenal koniec stredoveku a začiatok novoveku. Historický míľnik je spojený s 29. augustom 1526, kedy sa pri juhomaďarskom meste Moháč odohrala rozhodujúca bitka medzi uhorskými vojskami a osmanskou armádou, ktorá znamenala začiatok vyše 150 ročného tureckého panstva v strednej Európe. V tomto pohnutom období 16. stor. existoval dnešný Vinodol v podobe dvoch samostatných obcí, ktoré sa do jedného celku integrovali až v druhej polovici 20. stor. Podľa odbornej literatúry patril Horný Vinodol Kurthyovcom, Papovcom a Forgáchovcom. Dolný Vinodol sa po prvý krát  spomína v období novoveku, v roku 1531 a patril zemianskym rodinám Kunovcov, Thatovcov, Bánkyovcov a i.

Vinodol v tieni tureckého polmesiaca

Po bitke pri Moháči vtrhli do oslabeného Uhorska Turci a začala sa ich vyše poldruha  storočia trvajúca okupácia krajiny. V roku 1529 podniklo osmanské vojsko neúspešný priamy útok na Viedeň a na konci septembra 1530 uskutočnili turecké oddiely aj prvý vojenský výpad na dnešné južné a juhozápadné Slovensko. Jeden oddiel smeroval popri rieke Nitre do oblasti Topoľčian. Obyvatelia Vinodolu sa takto po prvý krát stretli s tureckými nájazdníkmi. Ľudia zostali zaskočení, pretože prebiehal zber úrody a tak si Turci odniesli bohatú korisť v podobe potravín, dobytka i zajatcov. Turci vyplienili tiež Pohronie až po Hronský Beňadik. V Nitrianskej stolici bolo vypálených úplne alebo väčšinou 80 dedín. Oblasť medzi Vrábľami, Nitrou a Komjaticami patrila k najviac postihnutým. V tureckom daňovom súpise ostrihomského sandžaku z roku 1570 sa uvádza Dolný Vinodol pod názvom Nagy Szöllős (Veľký Síleš) a Horný Vinodol sa spomína pod názvom Kis Szöllős (Malý Síleš). Z tohto tureckého daňového súpisu jasne vyplýva, že aj Horný aj Dolný Vinodol mal platiť Turkom daň. V Dolnom Vinodole vtedy stálo 15 domov. Obyvatelia mali platiť spolu daň, v ročnej paušálnej sadzbe, vo výške 3735 akče. V Hornom Vinodole bolo v období realizácie tureckého daňového súpisu ostrihomského sandžaku 8 domov a obyvatelia mali platiť daň, v ročnej paušálnej sadzbe, vo výške 2500 akče. V roku 1663 osmanská armáda uskutočnila najväčšie vojenské ťaženie na území dnešného Slovenska. Podarilo sa jej dobyť Nové Zámky, Nitru, Levice a Novohrad. Turci sa snažili začleniť získané územie do Osmanskej ríše a pod trestom smrti a vypálenia obce vyzývali richtárov, aby sa dostavili do Nových Zámkov, kde sa mali dohodnúť na odvádzaní poplatkov novej vrchnosti. Na dobytom území bola zriadená samostatná provincia – novozámocký ejálet, ktorý spravoval asi 750 dedín a osád. Na začiatku roka 1664 bol zhotovený podrobný daňový súpis. Podľa tohto daňového súpisu obyvatelia Dolného Vinodola odovzdávali alebo platili Turkom dane v celkovej hodnote 2782 akče. Z Horného Vinodola odovzdávali alebo platili Turkom dane v celkovej hodnote 3845 akče. Definitívnym koncom tureckej expanzie a predzvesťou ukončenia tejto tureckej poroby bola slávna a legendárna bitka pri Viedni. Dvojmesačné obliehanie hlavného mesta Habsburskej ríše sa skončilo katastrofou osmanskej armády. Turci síce dva mesiace obliehali Viedeň, no 12. septembra 1683 utrpeli pod hradbami mesta porážku od spojenej kresťanskej armády.

Vinodol v ére ďalších rokov novoveku i v jeho smutnom finále

Život sa vo Vinodole nezastavil ani po ťažkom období tureckej expanzie, čo dosvedčujú historické údaje z neskorších období. Horný Síleš (Horný Vinodol) patrí v 18. stor. Szörényiovcom, Motešickým a i. Dolný Síleš (Dolný Vinodol) patrí v 19. stor. Grassalkovichovcom, Motešickým a Wodianerovcom. Obyvatelia Horného i Dolného Vinodolu sa zaoberali v tomto období predovšetkým poľnohospodárstvom. Z obdobia novoveku, z prvej tretiny 18. storočia pochádza i jedna z prvých písomných pamiatok z územia našej obce tzv. Horská kniha, ktorej obsah sa nám zachoval vďaka prepisu jej jednotlivých statí do Kroniky obce Horný Vinodol. O existencii obce samotnej i o jej cirkevnej či školskej organizácii hovoria i kanonické vizitácie z roku 1779, 1811, 1820 a z roku 1847. Mnohé historické skutočnosti zachytáva i Kronika obce Horný Vinodol. Vďaka nej sa napríklad dozvedáme o tom, že z rozhodnutia ostrihomského arcibiskupa, kardinála Jozefa Baťániho prichádza v auguste 1787 do Vinodolu (vtedy do Horného Síleša) kňaz – kaplán Bernardus Szlabigh a tiež napríklad i to, že 20. septembra toho istého roku je miestnym kaplánom, kasnárom a obcou zvolený prvý učiteľ František Jankovič. Vďaka cirkevným a civilným autoritám, ako i miestnym kronikárom vieme, že si v roku 1789 obec bez pomoci panstva postavila školu, prvú vo svojej histórii a tiež, že v roku 1817 bola vo Vinodole zriadená farnosť a, že prvá katolícka fara bola u nás postavená v roku 1818. Čiernymi písmenami sa do histórie obce zapísal rok 1888, kedy i vinodolské vinohrady postihla skaza menom fyloxéra. Fyloxéra sa koncom 19. storočia šírila po európskych viniciach ako mor v stredoveku. Keďže sa vinodolčania väčšinou zaoberali pestovaním vínnej révy a dorábaním vína, ktoré bolo dôležitým zdrojom ich obživy a obchodu, mala táto skaza vinohradov neblahý vplyv na ich hospodársku situáciu. V roku 1892 bol za pobytu kňaza Ignáca Šohajdu v obci vybudovaný katolícky kostol Panny Márie Ružencovej i nová budova školy. Aj obec Vinodol zasiahol prelomový rok 1914 i nasledujúce 4 ťažké roky svetovej vojny. Rozpútanie a priebeh svetového konfliktu tvrdo zasiahol aj do života obyvateľov našej obce. Na oltár prvej svetovej vojny položili životy svojich otcov a synov i viaceré vinodolské rodiny.

Moderné dejiny na vlne sínusoidy

Po skončení krvavej svetovej vojny prináša 28. október 1918 vyhlásenie spoločnej slobodnej republiky Slovákov a Čechov – Československú republiku, do ktorej rámca sa dostáva i naša obec. Vinodol sa tak po storočiach svojej existencie vo veľkej dunajskej monarchii a z pod vlády posledného rakúsko-uhorského cisára a kráľa Karola IV., ocitá v novom štátnom zriadení – v republike a v novej spoločensko-politickej realite. V roku 1923 bola v našej obci prevedená prvá pozemková reforma. V rámci nej bola rozparcelovaná medzi roľníkov tabla pri sv. Donátovi, kde okrem ornej pôdy bolo pridelených 17 stavebných pozemkov. V roku 1925 pokračovala pozemková reforma tak, že z miestneho veľkostatku grófa Ladislava Nemesa, bola rozparcelovaná medzi roľníkov jedna polovica. Rok 1929 bol pre našu obec charakteristický veľkým vysťahovalectvom, ktorého hlavný prúd najviac smeroval do Francúzska. Na sezónne práce odchádzali obyvatelia Vinodolu i na Moravu a do Čiech. V tomto roku bola v obci Horný Vinodol postavená i budova novej školy, ktorá stojí do dnes (v súčasnosti je v nej umiestnená materská škola). Neúroda z roku 1932 a svetová hospodárska kríza doľahli na občanov Vinodolu i v roku 1933. Takmer žiadna ponuka práce, až na výnimky v poľnohospodárstve a mzdy pohybujúce sa na veľmi nízkej úrovni, priviedli obyvateľov našej obce k štrajkom. Poľnohospodárski robotníci v Hornom Vinodole zahájili celoobecný štrajk a i keď neboli splnené všetky požiadavky štrajkujúcich, bol štrajk veľkou vzpruhou pre robotníkov, lebo im ukázal, že ak budú jednotní dokážu veľa. V Dolnom Vinodole protestovali poľnohospodárski robotníci v roku 1934 a v roku 1937. V rokoch 1930 – 1939 boli v Československej republike, nevynímajúc Vinodol, v dôsledku svetovej hospodárskej krízy, prideľované nezamestnaným  potravinové poukážky. Vláda na zmiernenie biedy, ktorá vznikla nezamestnanosťou vydávala potravinové poukážky na bezplatný prídel chleba a potravín. Poukážky vydávané vládou získali v ľudovom slovníku názov – žobračenky.

Vinodol súčasťou Maďarského kráľovstva v dôsledku Viedenskej arbitráže

Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra, nariadila Československu vzdať sa v prospech Maďarského kráľovstva územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom.  Napriek deklarovanému cieľu vytvorenia etnických hraníc Slovensko a Podkarpatská Rus stratili aj veľa prevažne čisto slovenských (rusínskych) území. V dňoch 5. – 11. novembra nastalo postupné obsadzovanie území odstúpených po Viedenskej arbitráži maďarskou armádou. 10. novembra opúšťajú posledné oddiely hraničiarov našu obec a v popoludňajších hodinách prichádzajú maďarskí vojaci – honvédi, ktorí sa ubytujú v kinosále v Hornom Síleši (Vinodole), až neskorším pripojením Veľkého Cetína k Maďarskému kráľovstvu sa maďarskí vojaci – honvédi z Vinodolu presťahovali do Veľkého Cetína. Naša obec sa stala hraničnou obcou medzi Československom a Maďarskom. Novú realitu prijímali obyvatelia Vinodolu, vtedajšieho Horného a Dolného Síleša rozlične. Slováci žijúci vo Vinodole (vtedy v Hornom i Dolnom Síleši) niesli pripojenie obce k Maďarsku veľmi ťažko, preto 18. decembra za spoluúčasti obyvateľov okolitých obcí vyjadrili v Komjaticiach, vo večerných hodinách tichou demonštráciou svoj nesúhlas s pripojením k Maďarsku a výzvu za znovu sa pripojenie k Československu. Maďarskí vojaci odpovedali na tichú demonštráciu zatýkaním, ktoré previedli v nočných hodinách 21. decembra. Zatýkanie malo v niektorých konkrétnych prípadoch za následok dokonca hospitalizáciu zatknutých v nemocniciach. Veľa občanov vtedy zanechalo svoje domovy a prešli za hranice do Československa. Obyvatelia maďarskej národnosti, predovšetkým v Dolnom Síleši prijali novú realitu s nadšením.

Tragické osudy našich židovských obyvateľov

Po obsadení Maďarska nemeckou armádou v marci, začali neobyčajne surové deportácie maďarských Židov. V roku 1944 boli z našej obce deportovaní všetci Židia do nemeckých koncentračných táborov. Počet Židov vo Vinodole po Viedenskej arbitráži na základe sčítania obyvateľov v roku 1938 predstavoval spolu 17 občanov, z čoho 12 Židov žilo na Dolnom Síleši a na Hornom Síleši žilo 5 Židov. Do obdobia druhej svetovej vojny žila v Hornom Vinodole už iba jedna židovská rodina Grossovcov. Na Dolnom Vinodole žili tri židovské rodiny. Boli to väčšinou obchodníci. Boli to rodiny Polizerovcov, Steinerovcov, Herzogovcov a Freitovcov. V roku 1944 prišli do dediny maďarskí vojaci a oznámili Židom, že sa budú sťahovať do Šurian, kde budú žiť a pracovať. Mesto Šurany, však bolo len prestupným miestom pred odvlečením Židov do pracovných a koncentračných táborov. Všetkých Židov z Horného aj  Dolného Vinodolu tak odviedli v roku 1944. Zo Šurian odviezli väčšinu z nich do Nemecka, do pracovného tábora Dachau. Mnohí členovia vinodolských židovských rodín podľahli beštiálnej metóde konečného riešenia židovskej otázky. Systematickej genocíde európskeho židovstva počas druhej svetovej vojny v koncentračných a nacistických vyhladzovacích táboroch, tak boli podrobené i židovské rodiny z Vinodolu. Spomeňme si a nezabúdajme popri obetiach padlých vojakov z krvavého svetového konfliktu i na utrpenie a tragédiu židovského národa a židovských obetí holokaustu z Vinodolu, počas druhej svetovej vojny.

Finále Maďarského kráľovstva u nás

Začiatkom roka 1945 prechádza cez našu obec veľa vojakov maďarskej a nemeckej armády. Teror nyilašovcov si len vo februári a marci 1945 v obciach Černík a Vinodol vyžiadal 10 obetí z radov Slovákov, ktorí nechceli nastúpiť, resp. vrátiť sa do maďarskej armády. Keď ani po znova opätovanej výzve neuposlúchli vojaci rozkaz k narukovaniu, dňa 6. marca 1945 v ranných hodinách obkľúčili obec nyilašskí žandári v počte asi 300 mužov. Boli ozbrojení ľahkými guľometmi a začali veľkú raziu. Výsledkom bol v Hornom Síleši jeden mŕtvy, päť ranených a asi 30 zatknutých a deportovaných pred vojenský súd, kde boli odsúdení na 5 až 10 rokov väzenia. V Dolnom Síleši maďarskí žandári chytili až 82 vojenských zbehov a pre výstrahu zastrelili Pavla Múdreho. Tých, ktorých žandári chytili odviedli do Šurian. Tam ich postavili pred vojenský súd. Finále vojny, v prvom štvrťroku 1945, poznačilo vo Vinodole i zhodenie bômb americkými lietadlami. Túto skutočnosť potvrdili i viacerí iní pamätníci, ktorí zažili toto bombardovanie vo svojej bezprostrednej fyzickej blízkosti.

V objatí znovu obnoveného Československa

27. marca 1945 odchádzajú večer posledné jednotky nemeckej armády a nyilašovcov smerom na Komjatice. 28. marca v ranných hodinách prichádzajú prví vojaci Červenej armády. Za Červenou armádou kráčala Československá armáda. Front prešiel našou obcou pomerne hladko, nakoľko nemecká a maďarská armáda opustila obec viac hodín pred zabratím, a tak obec neutrpela na životoch žiadne straty, iba menšie incidenty. V oslobodených obciach Horný a Dolný Síleš sa vytvorili miestne národné výbory a na ich čelo sa postavili ich prví predsedovia. Rok 1946 priniesol volebný boj predovšetkým dvoch strán Demokratickej a Komunistickej strany. Vo voľbách na Hornom Síleši s rozdielom niekoľko desiatok hlasov vyhrala Demokratická strana. V Dolnom Síleši vyhrala voľby tiež Demokratická strana.

Vinodol po februári 1948

Február v roku 1948 priniesol politický prevrat, predstavujúci nástup komunistickej totality, ktorá zmenila pomery v Československu na viac ako 40 rokov. Zmeny sa dotkli i politického života vo Vinodole. 22. februára bol na Hornom Síleši vytvorený akčný národný výbor, k zmenám dochádza i na Miestnom národnom výbore na Dolnom Síleši. V máji prebehli tak na Dolnom ako i na Hornom Síleši voľby do Národného zhromaždenia. Na výber bola len jedna spoločná kandidátka Národného frontu.

Z Horného a Dolného Síleša Horný a Dolný Vinodol

S júlom v roku 1948 je spojené i premenovanie našej obce. Z Horného Síleša (Síleš – názov vychádzajúci z maďarského slova szőlő, ktoré v preklade znamená vinič, hrozno, vinica, vinohrad) sa stáva Horný Vinodol. V roku 1948 sa mení i názov obce Dolný Síleš na Dolný Vinodol.

V časoch budovateľských rokov

Začiatok februára v roku 1949 bol v Hornom Vinodole spojený s asanáciou významných kultúrno-historických objektov – kaštieľa, kaplnky, ktorá s ním tvorila architektonickú jednotu i budov majera. Materiál z týchto objektov bol rozdelený medzi občanov na výstavbu ich rodinných domov. V máji roku 1949 bol v Hornom Vinodole, v blízkosti budovy kostola a materskej školy odhalený pomník, venovaný padlým z I. a II. svetovej vojny. 5. novembra 1949 bola obec Horný Vinodol zapojená na elektrickú sieť. V júni 1950 si v Hornom Vinodole založilo 136 roľníkov jednotné roľnícke družstvo (JRD) II. typu a začali spoločne hospodáriť na 196 ha pôdy. V tomto roku si v októbri i na Dolnom Vinodole založilo 46 zakladajúcich členov jednotné roľnícke družstvo II. typu a začali spoločne hospodáriť na 171 ha pôdy. 8. marca 1951 bola o 13:00 hod. obec Dolný Vinodol napojená na elektrickú sieť. Tak sa po prvý krát rozsvietili lampy v domoch i na uliciach Dolného Vinodolu. Rok 1953 pokračuje na Hornom Vinodole rozvojom roľníckeho družstva a to aj v podobe výstavby ryžoviska na Lúčkach. Po obsiati ryžoviska na Lúčkach sa v tomto roku stavia i ďalšie ryžovisko na Lázkach.

Pod jednou strechou

Významným medzníkom v dejinách obce Vinodol je 1. marec 1960, kedy došlo k zlúčeniu obcí Dolný Vinodol a Horný Vinodol. Základ k zlúčeniu obcí bol daný dňa 7. februára 1960, kedy sa uskutočnila spoločná členská schôdza KSČ Horného a Dolného Vinodolu a to v zasadačke MNV v Dolnom Vinodole. Prítomný bol i Karol Bacílek, prvý tajomník ÚV KSS. Boli tak položené základy pre intenzívnu spoluprácu a jednotu v politickej, kultúrnej i v hospodárskej sfére, čo sa prejavilo i v skutočnosti, že 1. marca 1960 boli zlúčené i obidve jednotné roľnícke družstvá z oboch obcí.

Po prelomovom roku 1968

Rok 1968 sa zapísal do dejín komunistického Československa pokusom o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou, čo v praxi znamenalo snahu o demokratizáciu komunistického systému. Sovieti sa rozhodli zvrátiť nastolený vývoj v Československu vojenskou akciou. Okupácia Československa sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Vo Vinodole boli 21. augusta 1968 vo včasných ranných hodinách občania našej obce upozornení miestnym rozhlasom, že územie Československej republiky obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Občania s veľkým napätím počúvali informácie plynúce z miestneho rozhlasu, ako i z dostupných masovokomunikačných prostriedkov. Miestny národný výbor prosil občanov o zachovanie pokoja. V prelomovom roku 1968 Váhostav Piešťany stredisko Nové Zámky realizoval v našej obci reguláciu rieky Nitra, ktorá sa takmer každý rok vylievala, čím zaplavovala časť obce a polia roľníckeho družstva. Staré koryto rieky bolo zrušené a vybudovalo sa nové koryto, ktoré je dodnes chránené po oboch stranách hrádzami. Miestny národný výbor v tomto roku vybudoval i rybník o rozlohe 3,5 ha, kde napustil i násadu rýb. Taktiež v našej obci Poľnohospodárske stavby – Nitra a Krajská organizácia vodovodov a kanalizácií – Bratislava začali v IV. štvrťroku 1968 s budovaním verejného vodovodu. Rok 1968 okrem turbulentnej politickej situácie v Československu, priniesol do Vinodolu i dlho očakávanú výstavbu 14 triednej základnej školy, lokalizovanej v centre zlúčenej obce Vinodol. Na požiadanie miestneho národného výboru začal v tomto roku Váhostav Piešťany s budovaním nového železobetónového mosta, ktorý definitívne spojil obec s roľníckym družstvom. V tomto roku sa vo februári otvára verejnosti i nová budova miestneho národného výboru, ktorá slúži dodnes ako sídlo obecného úradu. Pokračuje i budovanie verejného vodovodu i výstavba komplexu budov základnej školy v podobe pavilónu 14 triednej školy, telocvične, štvorbytovky a jedálne. 5. marca 1975 bol položený základný kameň dnešnej polyfunkčnej budovy v centre obce. Budova začala slúžiť svojmu účelu v roku 1978, pôvodne ako reštaurácia. Stravovali sa v nej členovia jednotného roľníckeho družstva i miestni seniori. Na žiadosť občanov začal v roku 1990 v obci ordinovať obvodný lekár a pokračovala i činnosť detskej poradne. V júni 1991 bol v obci zriadený matričný úrad pre našu obec. V októbri 1991 sa v obci začalo s výstavbou budovy kultúrneho domu, ktorého výstavba bola ukončená v roku 1992.

Vinodol v ére samostatnej Slovenskej republiky

Po prijatí Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky v júli 1992 a Ústavy Slovenskej republiky z 1. septembra 1992, prichádza k pokojnému rozdeleniu Českej a Slovenskej federatívnej republiky a 1. januára 1993 vzniká v strede Európy nový samostatný subjekt medzinárodného práva – Slovenská republika. V podmienkach novej republiky sa ocitá i Vinodol. V tomto roku si obec Vinodol pripomenula 880. výročie svojej prvej písomnej zmienky. V roku 1998 bola obec plynofikovaná. V roku 2015 bolo verejné osvetlenie v obci modernizované a rekonštruované, prostredníctvom 200 kusov LED svietidiel. Kultúrny dom vo Vinodole prešiel v roku 2016 zásadnou rekonštrukciou, v podobe zateplenia obvodového plášťa a strechy, ako i rekonštrukciou ústredného kúrenia. I v ďalších rokoch prešli jednotlivé súčasti kultúrneho stánku obce postupnými rekonštrukciami. V roku 2017 obec od súkromného vlastníka odkúpila polyfunkčnú budovu na Hlavnej ulici, ktorá poskytuje svoje veľkorysé priestory pre činnosť spolkov a inštitúcií pôsobiacich v obci. V roku 2017 bola realizovaná prístavba garáže hasičskej zbrojnice, ktorá poskytla miesto pre parkovanie nového hasičského auta, získaného v roku 2015. O tri roky neskôr prešla budova zbrojnice komplexnou obnovou. V roku 2017 získava obec Vinodol ocenenie v súťaži „NAJ mesto a obec Slovenska 2017,“ v rámci ktorej sa v celoslovenskom meradle obec Vinodol umiestnila s počtom hlasov 15.884 na druhom mieste. Tento úspech bol potvrdený odovzdaním ocenenia počas 24. medzinárodného veľtrhu cestovného ruchu ITF SLOVAKIATOUR.

 

Spracované podľa knihy: KRAJMER Tomáš. 2018. Vinohradnícka obec Vinodol : Bohatá minulosť, zaujímavá súčasnosť, perspektívna budúcnosť. Prvé vydanie. Nitra : Obec Vinodol. ISBN 978-80-570-0257-4.